mojimi očami...

Či verím na dušu? Áno, celkom úprimne môžem odpovedať, že áno. Duša je všetko v nás, čo nás oddeľuje od tela, hmotného a fyzického. To, čo nás robí človekom v pravom zmysle slova. Telo sa pominie, neodvratne zmizne, a to, čo po nás ostane sú kúsky našej duše. V dielach, spomienkach našich blízkych a vo vštkom, čo s nami nejako súviselo. O jej existencii som mala možnosť sa v jednom prípade presvedčit veľmi bolestne a v druhom prípade sa presviedčam dodnes. Tým prvým prípadom, bol môj otec, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi na rakovinu. Choroba ho v posledných mesiacoch pripravila o všetko, kým bol a ako si ho chcem pamätať navždy. A tomu ja hovorím duša. Ona zostane v mojich spomienkach a v tom, čo vytvoril, ona z neho urobila človeka. To čo na ňom choroba zanechala, to už nebol on... Druhým je moja starká, ktorú zas vek pripravuje o telo, ale nie o dušu. A to tiež nie je dobrá kombinácia. Celý život niečo robila, nikdy nestála nečinne a teraz ju už sily neposlúchajú. No pracovitá duch chce ísť stále za svojím cieľom, ale nedá sa a ona trpí. V tomto prípade by strata duše znamenala vykúpenie...