mojimi očami...

Dívam sa z okna a ozaj si posledných pár dní myslím, že prší, ako keby už nikdy nemalo prestať. Potôčiky vody stekajú po uliciach, chodníkoch a cestách. Osamelé kvapky kvapkajú z pustých konárov stromov. Hmla preniká do každej medzery, pod kožu, do kostí a akosi aj do srdca a do duše. Nálada sa tiež niekam rozteká. S každou kvapkou viac a viac. A keby takto vytiekla prvá slza, za ňou druhá, ďalšia a ďalšia, tiež by sa dalo povedať, ako keby už nikdy nemalo prestať...